Sója ako jedinečný zdroj rastlinných bielkovín 1.

V dnešnej dobe prichádzajú kontroverzné informácie o zdravotných účinkoch sóje ako jedinečnom zdroji rastlinných bielkovín. V nasledujúcom článku uvádzame informácie o histórii pestovania sóje, v nasledujúcom uvedieme viac o jej zdravotných účinkoch. 

História sóje

Kolískou sóje je Čína. Podľa tradície patrili sójové bôby spolu s ryžou, pšenicou, jačmeňom a prosom k piatim posvätným plodinám, ktorých každoročný začiatok slávnostného výsevu bol výsadou cisárov. Prvé písomné zmienky o pestovaní sóje sú staré takmer 5000 rokov - pochádzajú z čias panovania cisára Šeng-Nunga (2833 p.n.l.) (Adolph a Kiang, 1920), ktorý ich spomína vo svojom spise Ben Cao Gang Mu.

V ľudnatých provinciách severnej Číny nebol dostatok pastvín ani ornej pôdy a tak sa nenáročná sója stala ideálnym zdrojom bielkovín. Vynaliezaví kuchári začali zo sóje vyrábať mlieko, syr a mnoho fermentovaných pokrmov. Číňania dodnes sóju nazývajú "ta-tou", čo v preklade znamená "veľký bôb". Je to preto, že práve sója spolu s ryžou a zeleninou tvorí základ čínskej kuchyne.

Z Číny sa sója pomaly rozšírila do Japonska (8. storočie n.l.), Kórey a juhovýchodnej Ázie. V Európe sa sója prvýkrát objavila o tisíc rokov neskôr prostredníctvom obchodníkov dovážajúcich čaj a korenie z Indie (Messina a Messina,1998). V roku 1737 ju švédsky botanik Carl von Lineé oficiálne zaradil do registra rastlín v holandskej botanickej záhrade. Neskôr sa začala pestovať v severnom Taliansku, vo Francúzsku, Nemecku a Maďarsku - prevažne ako krmovina pre ošípané a hovädzí dobytok.

Do USA sa dostali sójové bôby v batožine obchodníka Samuela Bowena v roku 1765. Napriek tomu, že na severoamerických poliach sa sója udomácnila už koncom 18-teho storočia, trvalo viac ako sto rokov, kým sa z nej začal vyrábať sójový olej pre výživu ľudí. Neúnavným propagátorom sójovej potravy v USA bol Dr. John Harvey Kellogg, ktorý v roku 1919 napísal prácu o pozitívnom vplyve sóje v diétnom režime diabetikov (Shurtleff a Aoyagi,1995).

V roku 1931 uzrela svetlo sveta pozoruhodná publikácia Dr.Horvatha pod názvom "Sójová múka ako národný pokrm", v ktorej nachádzame zaujímavé myšlienky: 

"Keď si uvedomíme, že tieto bôby sú a boli viac než sto generácií hlavným zdrojom bielkovín v čínskej strave, a keď si ďalej uvedomíme, akej ťažkej manuálnej práce sú Číňania schopní, rovnako ako aj duševnej výkonnosti, ktorou dosiahli vysokú úroveň kultúry v období, keď Európa a Ázia boli ešte barbarskými, potom pochopíme, že sa oddá študovať otázku uvedenia tejto výživy do našej krajiny...." (Horvath,1931).

Tento vedec, ktorý si neskôr vyslúžil aj prívlastok "otec sóje", sa zaslúžil o to, že v tridsiatych rokoch minulého storočia stúpla produkcia sóje v USA takmer stonásobne. Návštevníci Svetovej výstavy v Chicagu roku 1933 so záujmom sledovali, ako sa sója uplatňuje nielen ako potravina a krmivo, ale aj ako surovina na výrobu farieb, olejov a náterových hmôt. Bez zaujímavosti nie je ani fakt, že Henry Ford používal vo svojich automobilkách okenné rámy a volanty vyrobené zo sójových plastov (Myers,1993).

Európa sa v širšom meradle zoznámila so sójou až počas druhej svetovej vojny, keď vojaci nemeckej armády prežili ťažké boje aj vďaka tzv. trojdňovým balíčkom, ktoré obsahovali mäso, mlieko a čokoládu vyrobené zo sóje (Skorňakov a kol., 1991). Sója si vyslúžila prívlastok "rastlinné mäso".

Do roku 1954 sa najviac sóje vypestovalo v Číne. Dnes sú jej najväčšími pestovateľmi USA, Brazília a Argentína (tab.č.1). USA ročne dopestujú viac než 70 miliónov ton sóje, čo je takmer polovica celosvetovej produkcie. Tradičný pestovateľ sóje - Čína - dnes už pokrýva svoje potreby hlavne importom z USA. V roku 2001 sa do Číny doviezli americké sójové bôby v hodnote viac než bilión dolárov.

Odhaduje sa, že v súčasnosti sa na našej planéte prevažne sójou živí asi 1 miliarda ľudí. Najväčší pestovatelia sójových bôbov sú prirodzene i jej hlavnými exportérmi (tab.č.2). Zatiaľ čo USA vyvážajú hlavne sójové bôby, Brazília a Argentína sa zameriavajú viac na export hotových sójových jedál. Američania vyvážajú polovicu dopestovanej sóje a takmer 90% sóje, ktorá ostane na americkom kontinente, skŕmia hospodárske zvieratá (Golbitz,1992).

Najdôležitejším odbytišťom amerických sójových bôbov sú štáty Európskej únie, ktoré v roku 2001 nakúpili od USA viac sójový bôbov ako Čína (21,5% z celkového exportovaného množstva). V porovnaní s rokom 1999 je to nárast o 13%. Súvisí to akiste s výskytom BSE a zákazom skrmovania mäsovo-kostných múčok Sójová bielkovina je totiž svojou nutričnou hodnotou a nízkou cenou veľmi príťažlivá pre výrobcov krmív.

Sója na Slovensku

Sója sa na Slovensku pestuje približne sto rokov. Len storočie pred ňou sa našom území usadili napríklad zemiaky (z dôvodu v tom čase hroziaceho hladomoru), z ktorých sa dnes pripravuje tradičné "národné" jedlo - halušky. Prvé správy o pestovaní sóje na našom území nachádzame v monografii prof. Haberlandta Die Sojabohne, z roku 1877, v ktorej medzi 144 lokalitami zo západnej a strednej Európy je uvedených 8 lokalít zo Slovenska, na ktorých sa zavádzalo pestovanie sóje: Kameničná, Pápa, Častá, 2x Sučany, Poltár, Balvany, Kaplná. O úspešnosti zavádzania svedčia i dnešné slovenské polia.V období pred druhou svetovou vojnou sa výmera polí obsiatych sójou pohybovala v rozmedzí od 600 do 800 ha.

Po roku 1945 došlo k prvému pestovateľskému rozmachu v tejto oblasti, čo malo za následok, že v roku 1947 sa pestovala sója na Slovensku na celkovej výmere

1900 ha. Chýbajúce pestovateľské skúsenosti, ako aj nedostatočné materiálno-technické zázemie však spôsobili, že hektárové výnosy ako aj kvalita dopestovanej sóje boli nízke.

Až začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa na Slovensku začala aplikovať kanadská pestovateľská technológia vrátane vysoko kvalitných osív. V roku 2002 sa už sója pestovala približne na 9 650 hektároch slovenských polí s priemerným hektárovým výnosom 2,5 tony. Vzhľadom na klimatické podmienky sa sója pestuje prevažne v okresoch južného a juhovýchodného Slovenska. Až 60% celkovej výmery sóje sa pestuje na Východoslovenskej nížine.

Výsledky mnohoročného výskumu realizovaného Oblastným výskumným ústavom agroekologickým v Michalovciach (Šariková, 2003) naznačujú, že v budúcnosti by bolo možné pestovať sóju v oblasti Východoslovenskej nížiny na celkovej výmere 12 000 - 15 000 hektárov, pričom vzhľadom na klimatické a pôdne podmienky možno očakávať hektárové výnosy porovnateľné s kanadskými t.j. 2,5 -4,0 tony z hektára. Na slovenských poliach sa nepestuje žiadna odroda geneticky manipulovanej sóje.

Na Slovensku v roku 2016 bola zasiata sója na ploche 20 000 ha. 

Málokto vie, že pri porovnaní s inými európskymi krajinami je Slovensko krajinou, kde sa skonzumuje najviac tofu na hlavu. Aj keď k 16 kilogramom tofu, ktoré skonzumuje priemerne jeden obyvateľ Japonska máme stále ďaleko.

Japonsko je pre mnoho krajín vzorom, pretože má najviac dlhovekých obyvateľov na svete, s nízkym výskytom obezity a malým množstvom rakovinových a srdcovocievnych ochorení. Súvisí to však aj s konzumáciou rýb s obsahom omega 3 nenasýtených mastných kyslín.  

Dlhodobá história a skúsenosti so sójou v Ázii, spolu s vedecky preukázanými pozitívnymi efektami sóje, nás motivujú rozšírovať stále väčší okruh ľudí, ktorí budú konzumovať produkty zo sóje.

Dôvody pre jej konzumáciu a zdravotné efekty sóje uvedieme v nasledovnom článku.

Zdroje: spracované podľa  Encyklopedia Brittanica, Wikipedia, Ministerstvo poľnohospodárstva,

© Andrea & Marian Svinčiak, www.viacenergieprezivot.sk, apríl 2020