Vážime si Ľudskosť? Vedieme deti a vnúčatá k Ľudskosti?
Určite všetci odpovedajú, že "ÁNO".
Samozrejme, len potom je na mieste otázka, prečo sa deje okolo nás to, čo sa deje? Veď sme predsa všetci ľudskí, nie?
Pokiaľ sme teda ľudskí, tak je našou najcennejšou hodnotou ŽIVOT a podpora života. Snažíme sa neparazitovať na žiadnej bytosti a ani nenecháme parazitovať na sebe samých. STRED. Sebaúcta, ktorá je stále na vzostupe nás jasne vedie k vyváženosti, je to umenie a celoživotná téma. Aspoň teda u drvivej menšiny populácie :-)
Svetlo v nás, ako ZDROJ, vytvára vyvážené deje spolupráce. Minimálne takto je to v teoretickej rovine. Pokiaľ sa vychýlime do extrému, či už väčšieho alebo menšieho, Svetlo sa postupne stráca a zoslabuje, "zanášame ho kalnými vodami".
Pokiaľ sme ľudskí, sme nevydierateľní. Nič zvonka nás neovládne, resp. sme stále menej ovládateľní a stále viac naklonení tvorivosti a spolupráci bez parazitovania. Hodnoty ľudskosti nie sú na predaj, teda u drvivej menšiny populácie.
Z praxe niekedy práve tí priami a "obyčajní" ľudia, čo dokážu povedať "svoje", majú úprimnejšie a čistejšie vnútro, ako tí veľmi kultivovaní intelektuáli s naleštenými oblekmi a vykradnutým, či zobchodovaným vnútrom.
A naše deti, vnúčatá? Každý vidí, aký majú vzor v spoločnosti a ľudskej civilizácii. Vidíme, čo sa deje okolo nás. Morfické a aj morfogenetické pole a jeho časti sú dosť toxické. Určite sa to zlepší?
Skúsme si teda v rámci ľudskosti uvedomiť, že elementárnou výbavou Ľudskej bytosti nie je mať dvadsať titulov bez skutočnej hodnoty, ale primárne v rámci emocionálnej inteligencie aspoň byť vzdelaný v rodnom jazyku, vedieť správne čítať a písať, vyjadrovať sa. A aj niečo naviac pochopiteľne :-)
Ako je to u nás so slovenským jazykom? Ako je to v školách? Aká je to úroveň sebaúcty ľudských bytostí? Máme ešte nejaké slovenské slová, existujú ešte slovenské vety? Teda, používame ich? Ako sú na tom naše deti, či vnúčatá s kvalitou písania rukou (písaného) a čítania klasických kníh? Máme zdravý prístup k ľudskosti ako princípu života?
Ako si vážime seba samých, keď si nevážime rodný jazyk? Jeho nádherný zvuk, farbu, intonačnú vitalitu, schopnosť mravnej dynamiky, či srdečného rozvíjania intuitívneho cítenia slovom. Je to súčasť nášho genómu. Aj to je súčasť starostlivosti o celostný zdravý životný štýl :-)
Cez jazyk vnímame aj to, k čomu sme inak slepí a hluchí a čo si väčšinou nevážime.
Prečo je dôležité, aby sme viedli deti k týmto elementárnym princípom, aby neboli úplne ovládnuté, resp. nepodľahli úplne umelej inteligencii, aby nestratili svoju integritu? Najmä v súčasnosti ide aj o to, priatelia, aby deti neboli len "šťastné" a hlúpe nevoľnícke bábky s uväznenou tvorivosťou.
Vedieme deti k pojmu cti? Alebo naopak kamuflujeme a na prekrytie svojich slabostí im odporúčame radšej nech sa zabávajú v rámci voľného času s výdobytkami umelej inteligencie?
Predstavte si, že sa pozeráte zhora na myšky, ktoré behajú dookola v uzatvorenom kruhu, v mlynskom kolese, do nekonečna. Hlavne, že im niekto dáva do klietky sem-tam kúsok syra. Vidíte to koleso ako pozorovateľ zvonka. Točí sa bez zmyslu. A myšky utekajú dokolečka dokola. Čo si myslíte o nich, keby to neboli myšky, ale ľudia? Sizyfos (ktorý oklamal Bohov a aj Smrť) na to prišiel, možno takto to je, keď žijete v lži chronicky ... stále budeme kotúľať kameň do kopca?
Deti nemajú schopnosť rozpoznávať objektívne dobro a zlo, my dospelí im v tom máme byť oporou. Deti síce majú často skvelú intuíciu a cítia, čo je dobré. Žiaľ, že aj u dospelých schopnosť objektívne rozpoznať dobro a zlo, menšie zlo, Pravdu od lži, lživosť od tendencie k Pravdivosti je väčšinou mimo pojmovej terminológie. Veď načo? Mimochodom, čo je národ bez jazyka? (To sú prosím tie úbohé vtipy, ktoré sa postupne obrátili proti nám, o tom, že prečo deti majú čítať aj rozprávky ...).
Mnoho štúdii a praktických skúseností hovorí o problémoch s čítaním a písaním u detí aj z dôvodu prehnaného, až závislého, pôsobenia a používania mobilných telefónov či tabletov. Pochopiteľne, že ide aj o vplyv na zdravie detí, vývoj mozgu, zraku, srdcového svalu a pod.. Nespavosť a poruchy vnímania sú veľmi častým problémom detí aj dospelých.
Prečo sa na mnohých školách v zahraničí potvrdili lepšie študijné výsledky detí, mládeže a adolescentov v prípade, keď bol eliminovaný počet mobilných zariadení pri vyučovacom procese?
Pre zaujímavosť uvádzame niekoľko štúdii s odkazmi - Harvardská univerzita ohľadom nespavosti detí a v súvislosti s myofascinálnou bolesťou pri vyžarovaní mobilných telefónov :
https://www.health.harvard.edu/staying-healthy/blue-light-has-a-dark-side
Taktiež naznačovanie vplyvu na vznik rakoviny najmä v oblasti srdcového svalu - vedecká štúdia o vplyve frekvencii :
https://ntp.niehs.nih.gov/ntp/about_ntp/bsc/2018/june/meetingmaterials/blystone20180620_508.pdf
Otázkou je teda ľudská schopnosť vyváženosti a sebakontroly, ktoré idú ruka v ruke so sebaúctou. Pokiaľ si vážim seba, nebudem škodiť sebe závisláctvom na mobile vedomým poškodzovaním svojho fyzického tela. A súčasne tým prirodzene nebudem parazitovať ani na Planéte Zem.
V neposlednom rade nenechám parazitovať na svojom dieťati digitálny systém, ktorý má totálne ovládať civilizáciu, pretože moje dieťa je ľudská bytosť, ktorá potrebuje zdravé fyzické telo, aby sa plnohodnotne rozvíjalo a naplnilo svoj život v našej realite.
My dospelí však máme každý urobiť malý krôčik aj v tomto smere pre seba a vytvoriť nasledovaniahodný príklad pre deti, či vnúčatá :-) Sme súčasť Prírody, nie však nadradená.
Potreba tvoriť vyvážené deje na vedomej úrovni je vítaná, pretože aj tak nám sekundárne uniká väčšinou podstata vyrovnania rozladenosti na nevedomej úrovni.... že to je jedno, to nie je starosť rodičov ale učiteľov? To naozaj? Rodičia nemajú vplyv na kvalitu vzdelávania detí? Štát má zabezpečiť vzdelávanie a komplexný systém od materských škôlok? Isteže, tak by to malo byť. Lenže realita je trošku iná. Úcta k materinskému jazyku?Spoliehať sa na kvalitu vzdelávania v tomto štáte bez toho, aby sa rodičia o to zaujímali? To neobstojí ani ako žart.Práve v dnešnej dobe je potrebné maximálne pomáhať deťom vo vzdelávaní aj doma, pretože je to skutočne náročné. Stres ich oslabuje, riešia sa nenormálne veci pred ich očami (handra, nehandra), namiesto toho, aby sa tešili z chvíľ v škole.Aká je to emocionálna kvalita procesu socializácie? Nie sú náhodou mobilné aplikácie zneužívané aj na to, aby "gumovali" emocionálnu kvalitu frustrácie detí z toho čo sa deje? Nevytvárame sociofófie rôznych charakteristík a schizofrenické formácie reality? Aký opačný extrém to prinesie?...Držíme deťom palce, nech sú Zdravé, Vitálne, nech nemajú smutné oči, keď idú po ulici zo školy. Dole klobúk pred všetkými statočnými Rodičmi a Deťmi, Starými Rodičmi a Učiteľmi.
Na záver : Zrejme niečo pozitívne na obzore. Podľa dnešnej správy Ministerstva zdravotníctva SR (hlavná odborníčka pre pediatriu Elena Prokopová) oznámila správu, že žiaci v triedach zrejme nebudú musieť nosiť rúško. Naozaj? Uvidíme. Na chodbách a v jedálňach sa rúška majú nosiť aj naďalej, čo je v podstate negácia.
Úprimne, my to nevnímame ako skutočne čistý úmysel. Dúfame, že nejde len o určité kamuflovanie z dôvodu veľkého tlaku mnohých rodičov a verejnosti ... odkaz:
Buďte pevní :-)
© Andrea Svinčiak, www.viacenergieprezivot.sk, september 2021
© Marian Svinčiak, www.viacenergieprezivot.sk, september 2021